Slnko sála hrejivú silu, vyjasňuje všetko svojím svetlom. Rastliny rastú – a aj my sa radi slníme a máme radi dni, keď svieti. Slnko je dobré.
„Som dobré,“ hovorí si Slnko pyšne. „Som úžasné, všetci ma ctia a oslavujú. Som najdôležitejšie.“
Zamyslí sa a pokračuje: „Veď keď ja som dobré a najdôležitejšie – tak Mesiac musí byť zlý a nepodstatný… A naozaj, veď ho vôbec netreba – aj tak sa v noci nič nedeje, nič, o čom by som vedelo…“ hútalo Slniečko a čím ďalej tým viac si z noci ukrajovalo a Mesiac panovačne zatláčalo… „Som dobré,“ myslelo si Slniečko, „a čím budem svietiť viac, tým bude lepšie…“
Podstata Slnka – priamočiare jasné sústredné myslenie – zatláčalo podstatu Mesiaca… Slnko a s ním spojený um, rozum, umenie, myslenie – jasné sebestredné predstavy Slnka – čoraz viac zatláčali… Čo zatláčali?
„Nič. Veď čo nevidím, to nejestvuje. Ja myslím a teda som – a čo si nemyslím, teda nie je…“ Takto nejak si to Slnko odôvodnilo a ospravedlnilo – a pustilo sa panovať vo dne i v noci. Najprv Mesiačiku len trocha „pomáhalo“ a aj obyvatelia Zeme to zo začiatku radostne prijímali – veď čím viac dobra, tým lepšie, nie? Len múdre staré ženy krútili hlavami…
Časom začali byť ľudia chorí a nešťastní, stromy vetché a suché, zeleň a radosť sa vytrácala… Akoby niečo chýbalo.
Muži, nositelia Slnka a jasného myslenia, sa vydali hľadať liek. Nevideli a nenachádzali však nič, čo by chýbalo. Potom si dakto spomenul na Mesiac… „Jasné, Mesiac chýba,“ všetci sa nadchli. „Treba ho nájsť a naučiť ako má správne žiariť, tak aby sa vyrovnal Slnku a nebol zatlačený, chudáčik. Naučíme ho myslieť a byť v strede, tak ako sme my.“ Muži sa potešili, že to vyriešili. Keby staré múdre ženy ešte žili, krútili by hlavami…
Mysliaci muži mysliaci si, že oni sú dobro a že nič nejestvuje – začali presviedčať Mesiac, aby sa preučil. Ten sa ale podrobiť nechcel. „Nie, nenúťte ma zaprieť seba samú“, šepkala Luna. „Treba zachrániť svet!“, kričali muži, rozumne a spaľujúco. S týmto heslom nútili všetko, čo chýbalo – aby začalo aj ono žiariť a myslieť… Začali dobývať svet v mene dobra.
Zrovnoprávnili ženy. Nariadili, že aj ony budú chodiť do škôl a učiť sa myslieť ako muži. Dokonca ich volali do vlády – kde aj ony budú panovať a vládnuť a šíriť dobro po boku mužov.
Vymysleli umelú antikoncepciu, ktorá ženy ukľudní. Už nebudú rozptyľované deťmi, už nebudú neovládateľné, tajomné, nepredvídateľné – už nebudú robiť chyby, už nebudú chýbať.Predpísali tabletku a zo ženy sa stala mysliaca sebestredná nemenná a neplodná bytosť. Tušiaca, cítiaca a v zladení s kolobehmi sa ustavične meniaca žena – sa poddala…
Žena, deva, matka, vedma – tá tušiaca, cítiaca, temná a divotvorná bytosť – chýba… Chýba nám a bránime sa jej – a spolu s ňou zomiera aj samotný posvätný kolobeh života – a my sa meníme na stroje…
To, čo chýba, samé nepríde. Niečo chýba – pretože je zákonite niečoho premiera.
Nie je v povahe Luny, aby sa rozpínala, aby súperila a panovala…
Ona čaká, kým sa Slncový pán uvedomí.
Ona čaká, kým sa ty uvedomíš – a umožníš to, kým uvoľníš, otvoríš priestor…
Ona čaká, kým sa znova obnoví dôvera a úcta – aj k tomu temnému… Kým sa zmieriš s tým, že tvoj názor nie je jediný správny – a neprijmeš aj to nevidené…
Veď Mesiac je na oblohe rovnako veľký ako Slnko – pri zatmení sa presne kryjú… Veď úloha Luny, ženy, citu a noci – je rovnako dôležitá ako úloha Slnka, muža, myslenia a dňa… Aj ich vplyv je rovnako veľký – bez ohľadu nato, čo si myslíme.
Niet divu, že nám niečo chýba, že robíme chyby… Tá výzva pred nami stále stojí – konečne si to priznať, prestať sa tomu brániť, prestať sa stotožňovať s myslením, s rozumom, s dobrom, s mužnosťou – a umožniť to – prijať a doplniť to cudzie, to temné, to tušené, to, čo nevidíme. Odovzdať sa, odovzdať vládu prúdu, aby sa nám zase v pravý čas po kruhu vrátila. Potom znova nájdeme to stratené zdravie… Nájdeme mieru – a nájdeme mier.
*
*
*
Prevzaté z http://krkavec.wordpress.com/2013/10/28/nic-o-com-by-som-vedelo/
